Dnes by som sa v krátkosti rád venoval neuveriteľnému výbuchu, ktorý “sa podaril” Slovanu na Cypre. Pred zápasom som nemal veľké oči, ale to, čo sa dialo na trávniku, som neočakával ani v najhoršom sne. Domáci si z nás urobili trhací kalendár, a predviedli snáď 100 útočných akcií, z ktorých 6 (!) sa skončilo gólom. To sa nedá nijak ospravedlniť, a verím, že aspoň niekto z toho v klube vyvodí dôsledky, či už voči sebe, alebo voči niektorým jednotlivcom.
Nemám problém s vypadnutím, už som minule písal, že kvalitatívne je pre nás vhodnejšia Konferenčná liga, kde môžeme uhrať viac bodov do koeficientu. Ten stále ešte potrebujeme budovať, aby sme mohli v budúcnosti pomýšľať na postup do lepšej spoločnosti.
Čo ma však dnes výsostne nasralo bol fakt, že hráči sa ani nesnažili. Nechali domácich, aby si s nimi robili, čo chcú. Okrem pár minút v úvode, a pár minút po našom kontaktnom góle som nevidel nič, čo by znieslo aspoň trochu prísnejšie kritériá.
Zároveň som nechápal, prečo tréner Weiss čakal s trojitým striedaním až do 58. minúty. Po našom mizernom prvom polčase mal prestriedať už cez prestávku, a nie čakať, až kým pôjde úplne do tuhého. Na ihrisku sú síce hráči, a nie tréner. Tréner teda nemôže dať gól namiesto hráčov. Ale je to práve tréner, kto je zodpovedný za priebeh. Iba on môže hráčov usmerniť. A má ich poslať dole, pokiaľ najmä v obrane nepodávajú výkon, aký si predstavoval.
Čakal som, že obraz hry sa po polčase zmení, lenže bolo to s nami ešte horšie. Nedalo sa na to pozerať. Tretí inkasovaný gól pred prestávkou by som chlapcom ešte odpustil, pretože góly z rohu sú nevyspytateľné. Na ich obhajobu však nemôžem povedať nič viac.
Práve naopak, dnes to bol z môjho pohľadu ako fanúšika úplne zbytočný, stratený večer, ktorý by som radšej prespal, prípadne strávil niekde vonku, a nie sa rozčuľoval pred telkou.
Na záver ešte pár myšlienok…
Keď už sme vypadli, tak mám potrebu povedať, že je mi úplne jedno, či sme prehrali 2:6, alebo či by to bolo nebodaj 2:10. Vypadli sme po hroznom výkone, postup sme si nezaslúžili!
Žiaľ, minulý rok sme proti Ferencvárosu a Olympiakosu predviedli hrdinské výkony, za ktoré by sme si postup i zaslúžili (v oboch prípadoch), lenže aj tak sme vypadli. História sa teda nebude pýtať na to, či sme boli v zápase hrdinovia, či trdlá. Z tohto pohľadu to neriešim. Ale predsa len je tragické, že vôbec nezáleží na tom, dostanete šestku alebo vypadnete smolne po predĺžení. Výsledok je nakoniec rovnaký.
Želám si však, aby tento výbuch nezanechal na našom klube nezmazateľné stopy. Veľmi dobre si totiž pamätám, čo s nami urobil podobný výbuch v Borisove pred 9 rokmi. Vtedy sme síce prehrali “len” 3:0, ale potom sme chytili takú deku, že sme sa z nej do konca sezóny nespamätali.
Naozaj dúfam, že tentoraz sa nám nič podobné nestane. Dúfam, že tento zápas nespôsobí, že by sme si úplne prestali veriť, a stratili kvôli tomu celú sezónu. Tá sa len začína. Prosím, nedopustime, aby nás táto prehra ovplyvnila, pretože máme pred sebou skupinovú fázu EKL, a potrebujeme uhrať veľa bodov v lige. Ideálne ďalší titul, a znovu aj európsku jar!
Dnešný príspevok teda zakončím pozitívnou myšlienkou:
Dneškom sa nič nekončí, naopak všetko práve začína!