Hneď na úvod dnešného textu poviem, že veľmi nerád rýpem do novinárov. Svojím spôsobom sú to stále moji kolegovia, hoci sa to v redakciách za posledných 20 rokov veľmi výrazne pomenilo. Som však doslova alergický na tzv. „analytické texty“, kde redaktor vystupuje ako naslovovzatý odborník, pritom zámerne opomína niektoré veľmi zásadné skutočnosti…..
Presne to sa stalo aj pánu redaktorovi Jánovi Jasenkovi, ktorý v denníku Šport lamentoval nad nízkou úrovňou našej ligy, nad slabou návštevnosťou, a zároveň dával za príklad susednú českú ligu, kde všetko funguje tak ako má, a tamojšie kluby sa môžu tešiť na veľmi zaujímavé konfrontácie s európskymi veľkoklubmi.
Ako hlavnú príčinu našich problémov vidí pán redaktor slabú návštevnosť, marketing a prácu s fanúšikmi, tzv. „plody z úrody“ (nech už to je čokoľvek), málo trpezlivosti, a skauting a voľbu hráčov. Jeho text odporúčam, avšak nie kvôli tomu, čo v ňom je, ale kvôli tomu, čo tam chýba…
Rád by som upozornil na to, čo v texte pána Jasenku nezaznelo, a pritom by mohlo a malo…
Čiže, aké sú skutočné problémy našej ligy, v porovnaní s českou ligou?
1. Lakomí majitelia
V českej súťaži má takmer každý klub svojho mecenáša. Spartu, Slaviu i Plzeň vlastnia či ešte nedávno vlastnili miliardári, prípadne miliardárske štátne korporácie. Viaceré ďalšie kluby sú veľmi štedro dotované z rozpočtov miest, dostávajú výrazné úľavy aj z prenájmu štadiónov, prípadne majú na svojej strane oveľa štedrejších mestských sponzorov či „kmotrov“.
Na Slovensku máme tiež niekoľko veľmi bohatých majiteľov ligových klubov. Možno to nie sú ešte zatiaľ euroví miliardári, ale rozhodne sú veľmi bohatí.
Len tak v rýchlosti spomeniem Jozefa Antošíka v MŠK Žilina, pána Fila v Ružomberku, pána Világiho v DAC Dunajská Streda, či napríklad aj pána Sotáka v Podbrezovej. A samozrejme, pána Kmotríka v Slovane. Až na posledného menovaného však žiaden z týchto majiteľov nie je ochotný investovať toľko svojich peňazí do klubu, ako kedysi investovali majitelia TOP 3 klubov v Čechách.
Veľký futbal dnes už nemôžete hrať za jeden milión eur ročne. Ani za dva. Priemerný klub môže byť medzinárodne konkurencieschopný iba vtedy, ak má rozpočet minimálne na úrovni 15-20 miliónov euro ročne. To je spodná hranica. České kluby ako Slavia či Sparta majú rozpočty na úrovni 40-50 miliónov euro ročne (každý jednotlivo), a dokonca i Plzeň má vyšší rozpočet ako bratislavský Slovan.
Nie, netvrdím, že každý slovenský zbohatlík má teraz otvoriť peňaženku a vysoliť v najbližších piatich rokoch 100 či 200 miliónov na svoj futbalový klub. Ale minimálne jeden z menovaných by to mohol urobiť. Tak, aby mal Slovan konkurenciu doma, a aby sa mal s kým športovo porovnávať i vonku. A takmer okamžite by sme to pocítili aj na úrovni našej ligy, a na úspechoch našich tímov v Európe.
Nie, netvrdím, že každý boháč má teraz otvoriť peňaženku a vysoliť v najbližších piatich rokoch 100 či 200 miliónov na svoj klub. Ale minimálne jeden z menovaných by to mohol urobiť.
2. Veľmi ješitní majitelia
Lakomosť však nie je jediným problémom slovenských majiteľov futbalových klubov. Oveľa väčším problémom je ich ješitnosť.
Áno, majitelia slovenských klubov sú starí ješiťáci. Miera ich ješitnosti je priamo úmerná ich spoločenskému významu. Výsledkom je, že kým v českých ligách sa väčšina nádejných hráčskych talentov v mladom veku presúva do Sparty, Slavie či Plzne (v Maďarsku do Ferencvárosu, v Poľsku do Legie Varšava či Rakowu), na Slovensku odchádzajú naši talentovaní hráči za drobné peniaze do Poľska, Maďarska či do nižšej západnej ligy. Vidíte ten rozdiel?!
Kým v Čechách, v Maďarsku či v Poľsku tamojšie menšie kluby posunú svojich hráčov do hlavného mesta za účelom ich napredovania, a následného vysokého podielu z ďalšieho predaja, na Slovensku takýto model nefunguje. Žilina, Trenčín, Banská Bystrica – tieto kluby nikdy neposunú svojich hráčov do Slovana, ani ich Slovanu nepredajú za ceny, za aké ich rozpredávajú napríklad do Poľska či do Česka.
Prečo? Nuž, preto, lebo… Jediným dôvodom je ješitnosť.
Žilina, Trenčín, Banská Bystrica – tieto kluby nikdy neposunú svojich hráčov do Slovana, ani ich Slovanu nepredajú za ceny, za aké ich rozpredávajú napríklad do Poľska či do Česka.
3. Marketing a práca s fanúšikmi?! A nie je to náhodou o kvalite a peniazoch?
Marketing funguje, len ak máte na koho cieliť. Ani český klubový futbal by nebol tam, kde je teraz, nebyť vyššie uvedeného. V Sparte, v Slavii a v Plzni sú peniaze miliardárov. Iba vďaka týmto peniazom bolo možné získať či podporiť významných hráčov. Následne bolo možné dosiahnuť s týmito hráčmi úspechy v Európe. Vzájomná konfrontácia tohto tria potom láka divákov do hľadiska aj doma.
Mimochodom, vedeli ste, že v minulej sezóne bol Slovan Bratislava jediným klubom z ČR a SR, ktorý hral v osemfinále niektorej európskej súťaže? Ani Slavia, ani Slovácko vtedy nepostúpili zo skupiny ďalej. Plzeň síce hrala v skupine Ligy majstrov, ale nedokázala zopakovať niekdajší zázrak s tretím miestom v skupine, a skončila beznádejne posledná. Sparta sa dokonca nedostala ani cez predkolá do základnej skupiny EKL.
Tento rok sa to otočilo, a české kluby prežívajú historicky najúspešnejšiu sezónu. Prajem im to, ale som alergický na to, ak z toho novinári vytvárajú systematickú vec, a zabúdajú pri tom na všetko vyššie uvedené. A rozhodne zabúdajú na to, že takýto zázrak sa nemohol stať za jednu sezónu.
Alebo áno?
Tento rok sa to otočilo, a české kluby prežívajú historicky najúspešnejšiu sezónu. Prajem im to, ale som alergický na to, ak z toho novinári vytvárajú systematickú vec, a zabúdajú pri tom na všetko vyššie uvedené. A rozhodne zabúdajú na to, že takýto zázrak sa nemohol stať za jednu sezónu.